Slovenský šport uplynulého týždňa
Zimné olympijské hry v Turíne sa skončili, Slovensko jasá aspoň nad jedinou medailou strieborného lesku. Pravda, oslavy sú minimálne. Splnil sa nám sen, že raz prerazíme bariéru neúspechov a že sa spustí medailová spŕška, akú zažíva krajina s podobným sociálnym, ale aj politickým zázemím ako je napríklad Estónsko. Je to však omyl.
Za striebro patrí vďaka snowbordistovi Židekovi, ale z nášho pohľadu je to len okrajový šport, skôr prejav životného štýlu mladej generácie, než výsledok cieľavedomej koncepcie. Mnohí dúfali, že sa k úspechu prepracujú hokejisti.
Realisti privítali ich víťazné účinkovanie v skupine, pesimisti zasa fňukali po prehre v zápase smrti s Českom. Kritizovali naše vedenie, že nezataktizovalo v súboji so Švédskom a že si Slovensko nevybralo možnosť hrať proti Švajčiarsku. Logicky uvažujúci fanúšikovia a odborníci však poukazujú na to, že je to nielen nešportové, ale, že si to ani nemôžeme dovoliť.
Slovensko v súbojoch proti papierovo slabším musí dokazovať svoju kvalitu, v zápasoch so silnejšími zasa ambíciu ukázať, že k nim patríme. Postupnosť slovenského hokeja na olympiáde potvrdilo piate miesto. Veď sme sa dostali v hodnotení pred Kanadu a Spojené štáty.
Ak sa máme naďalej zlepšovať, potom sa musíme aj učiť. K tomu patria aj poučenia z prehier, odstraňovanie vymyslených psychických zábran a podobne. Naši hokejisti musia v prvom rade byť schopní podať proti každému súperovi stopercentný výkon. Nikto im predsa nebude zazlievať, ak ich súper prekoná, iné to bude v prípade, ak sa fatálnych chýb dopustia opory tímu. Hokej však viac tešil ako zarmucoval.
Bodaj by tak bolo aj s ostatnými športmi. Veľa radosti sme si neužili, azda len bežci Bajčičák s Bátorym ukázali, že patria do svetovej špičky, škoda len, že sa im nepodarilo aspoň raz pretaviť formu na nejaký kov.
